Pohladenie smútku

Capture

Sedím na terase a vychutnávam si raňajky s čerstvou kávou. Hľadím na pláž, kam prichádzajú ľudia, aby nabrali trochu slnečných lúčov – väčšina nie kvôli energii ale len kvôli vlastnej vonkajšej kráse. Pozerám na nich ale ich vnútra mi nič nehovoria. Sú ako prázdne blúdiace duše, čo stratili svoju cestu. Necítim nič. Je v nich smutná prázdnota prahnúca po rozkošiach tohto sveta. Duše v nich sú hlboko ukryté schovávajúce svoje tváre pred týmto svetom. Akoby sa hanbili za to, že stratili ďalší čas a čakajú na vyslobodenie, ktoré nastane až tie schánky plné kriviek a ega zostarnú a zanechajú po sebe len ticho a prach.

Rozmýšľam nad tým, kedy presne nastal ten moment, kedy ľudstvo prehralo svoj boj. Alebo už bolo odsúdené na zánik skôr ako malo možnosť nastúpiť na svoju ťažkú cestu prekonávania svojich vlastných nedostatkov?

Len teraz nedávno prebiehal boj, z ktorého sme stále mnohí vyčerpaní a snažíme sa nabrať energiu, pozašívať rany a nájsť aspoň nejakú štipku optimizmu.

Priletel holub a svojimi očami hľadí na mňa akoby rozumel smútku môjho vnútra. Sem-tam si zobne niečo zo stola a stále mi hlboko hľadí do očí. Jeho duša je čistá – tak priezračná a čistá až mi vyhŕkne slza. Nie je mi ľúto tých chodiacich schránok na pláži – ale zvierat… Nezaslúžia si, aby ďalej trpeli – hľadia na nás s láskou a s nádejou, že vieme čo robíme a že spolu to zvládneme. Cítia sa byť súčasťou tohto celého systému, kde sme my hrali úlohu tých, čo mali zabezpečiť ochranu. Zlyhali sme keďže nás zostalo pramálo na vyrovnaný boj. Zlyhali sme a nastal chaos, kde sa aj tí, čo bojovali s nami obrátili proti a tak už nikto ani netuší za koho a za čo vlastne bojuje. Pomaly nastáva čas, keď znovu začne všetko odznova.

Cítim toľko smútku, keď im hľadím do očí. Bojím sa im povedať, že všetko je stratené. Mám však pocit, že oni to vedia a nič nám nevyčítajú. Sú plní lásky a vďaky za každé úsilie. Zostanú vytrvalí a budú si plniť svoje úlohy do poslednej sekundy. Som im vďačný za každý ich láskavý pohľad a za každé pohľadenie duše. Každým pohľadom mi dávajú nádej, nádej, ktorá je čím viac vzácnejšia a potrebnejšia.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *