Ašarat – Astrálne bytosti

Pri tejto téme celkom určite vy vstane otázka, či sa dajú astrálne bytosti nejako kategorizovať. Áno, dajú. Tak isto ako sú ľudia rôzni, tak sú rôzne aj tieto astrálne bytosti. Je to ako v prírode – existujú druhy vyššie a nižšie. Keď si ako príklad zoberieme paralelný svet mŕtvych, môžeme ho rozdeliť na viaceré úrovne: najprv tu máme úroveň, do ktorej sa dostane emočné telo po smrti fyzického tela. Ďalšou úrovňou by sme mohli nazvať svet mŕtvych, v ktorom je emočné telo uväznené v cintoríne. Určité formy energii jemnohmotných tiel sa tam totiž môžu zachytávať a existovať veľmi dlho, čím vytvárajú akýsi paralelný mini-svet.  Treťou úrovňou je medzipriestor, v rámci ktorého sa mŕtvi pohybujú v našom svete.

Aké sú medzi nimi rozdiely? Nuž také, že tí, ktorí sú naviazaní na ten „podzemný“ paralelný svet, boli počas života najviac zaťažení karmou a sú pripútaní k svojmu telu. Niektorí k nemu môžu byť pripútaní aj cez svoju silu, pomocou čiernej mágie, nekromancie a podobne. Tieto bytosti môžu v tomto svete zotrvať celé generácie. Existujú a prežívajú na báze latentného vampirizmu.

Ďalej existuje tzv. svet tieňov, ktorý žije ako keby v múroch a stenách určitých objektov, vie sa presúvať a zhmotniť sa v správne upravenej a uzavretej miestnosti a dokáže existovať v absolútnej tme tak, akoby tam bolo svetlo.

V tomto svete tieňov existujú akési miniatúrne paralelné bytosti, môžeme to nazvať aj „trpasličím národom“. Ich veľkosť je adekvátna k ich spôsobu života. Žijú na nehmotnej úrovni, rovnako ako tiene, v starých múroch a pôsobia ako určitá ochrana či „vysunutá hliadka“. Majú však životný štýl úplne iný ako tiene. Tiene sú bytosti, ktoré proste len existujú a nič viac, pokiaľ nie sú aktívne. Tieto miniatúrne trpasličie bytosti však majú svoje kolónie, zväzky a do určitej miery sú závislí na inkarnácii, majú určený kolobeh svojej existencie. Strážia určité objekty alebo miesta ako vysunutá hliadka sveta tieňov. Majú na starosti včas upozorniť na nebezpečenstvo a aktivovať tiene. Tento svet však nie je všeobecne známy, aj keď ľudia čo-to vedia o jeho existencii, ale berú to skôr ako mýty a legendy.

Ďalší paralelný svet je tzv. svet bohov, z ktorého bytosti riadia určité deje na zemi. Táto úroveň je nám mnohým rovná, lebo je to náš paralelný svet. Vytvorili sme ho sami, aby sme ľahšie ovládali niektoré okolnosti vo svete. Kedysi existovali silní jedinci, ktorý vytvorili tento paralelný svet a ľudia ich neskôr začali považovať za bohov. Aj dnes to ľudia nazývajú božstvami, hoci sú to vlastne pozostatky toho, čo sme my kedysi vytvorili sami pre seba. Aj tu však existujú vyššie a nižšie úrovne.

Možno sa chcete opýtať, či nás bytosti z týchto paralelných svetov môžu ohroziť na fyzickej úrovni. Ľudia sa vždy pozerajú na to, aké nebezpečenstvo im hrozí. Toto je dôležité aj v mágii, lebo v princípe nás každý náš krok posúva bližšie k životu alebo k smrti. Je tá cesta preto nebezpečná?

Vo filmoch prezentujú buď všetkých mimozemšťanov ako zlých, dobrých alebo ako dve skupinky, ktoré medzi sebou bojujú v odvekom boji dobra a zla. Je to však ako v prírode – len sa tým zabezpečuje rovnováha. Tá je veľmi krehká a ani jedna strana nemôže vyhrať, či prehrať, lebo by sa rovnováha narušila. Preto je ten boj a nebezpečenstvo, ktoré v ňom hrozí, stále na oboch stranách vyrovnané.

Nuž, aby som odpovedal na pôvodnú otázku: astrálne bytosti sú pre nás nebezpečné rovnako, ako my pre nich. Mnohé veci, ktoré sa nám prihodia, sa stanú práve preto, že oni na nás zaútočili. Je to však do istej miery omyl – to my nevedome zaútočíme na nich a ešte sme urazení, keď sa bránia.

Napríklad starí egyptskí faraóni si chránili svoje pohrebiská aj pomocou mágie a samozrejme sa im nebude páčiť, keď ich archeológovia budú zo zvedavosti ľudstva vykopávať z hrobov. Tak kto zaútočil prvý – oni alebo my? V oblastiach, kde sa nachádzajú tieto staré pohrebiská, sú vytvorené elementály zo sveta tieňov, ktoré dané územie majú chrániť. Vytvorili ich však kňazi svojou silou a keď ich kultúra zanikla a daný elementál nebol po niekoľko tisícročí nijako živený, prirodzene začal zanikať. Aby sme si vyjasnili pojmy – tieto elementály neboli živené z paralelného sveta, ale zo sveta, v ktorom mali pôsobiť. Astrálny svet ako taký živí iba sám seba. To, čo dá, si aj zoberie. Keď paralelný svet pre mňa niečo urobil, tak si za to niečo aj vypýta. Za všetko sa musí platiť a práve na to v minulosti slúžili obete. Niektoré rituály však boli prehnané a keď si ten paralelný svet doslova rozmaznáš… Nekromancia má tvrdé zákony a vyžaduje si veľké obete. Je to nebezpečná hračka, lebo ak si ten, kto sa ňou zaoberá, nedá dostatočne pozor, pohltí ho a kompletne dostane pod kontrolu. Nedá sa to ovládnuť, sú len dve možnosti: stať sa otrokom tej sily alebo to prežiť. Do určitej doby to môžeš ovládať, ale vždy, keď si myslíš, že niečo ovládaš, tak po určitej dobe zistíš, že nad tebou je niekto ďalší, kto ovláda teba, len ty o tom nevieš. Zákony sú jasné, aj keď čas sa tam meria ináč a storočie je akoby pre nás pár minút.

Aj v dnešnej civilizácii ostali v určitej podobe pozostatky legiend, v ktorých sa objaví akýsi démon a roztrhá človeka na kusy. No, nefunguje to celkom tak ako v knihách a filmoch. Tam je dotyčný démon väčšinou opísaný ako primitívna, ale nesmrteľná bytosť, ktorá je však predsa len smrteľná a na konci nad ním hlavný hrdina zvíťazí. Nie. Celý ten zásah spočíva v tom, že astrálna bytosť zabije svoju obeť zvnútra. Je to votrelec, ktorý sa dostane do tela a zničí ťa – po stránke fyzickej aj psychickej. Zaútočí na nervovú sústavu, na mozog, na psychiku, ovládne tvoje telo a ty nad ním úplne stratíš kontrolu. Takýto útok človeka natoľko rozloží po všetkých stránkach, že to najčastejšie končí samovraždou.

Keďže dotyčný démon je v tele obete v čase jej smrti, jemnohmotné telá sa uvoľňujú a ten „démon“ si dotyčnú obeť zoberie akoby do pekla, bude ovládať jej karmické telo a vezme si ho so sebou do svojho sveta paralely. V tomto smere je to ako v rozprávke. Dotyčná obeť sa po čase môže zase inkarnovať, ale ten proces je veľmi veľmi dlhý. Aby došlo k jej uvoľneniu, ten paralelný svet by musel buď z nejakého dôvodu zaniknúť, alebo sa zlúčiť s iným, alebo by v ňom muselo dôjsť k nejakému uvoľneniu, pri ktorom sa naskytne šanca sa stade nejakým spôsobom dostať. To sa však stáva tak raz za milión rokov. Na zemi zatiaľ prejde aj tisíc generácii. Je to ako v mytologickom „svete Hadesa“. Keď raz niekto prekročí jeho hranice, nemá už veľkú šancu na únik. Každý svet má svoje zákony jasne dané.

Pri takomto útoku však môže dôjsť aj k tomu, že telo obete bude určitú dobu fungovať ako stroj. Dotyčnému démonovi to vyhovuje, lebo získa telo ako svoj nástroj v tomto svete, pomocou ktorého môže zabíjať a získavať tak ďalšie životy.

Vráťme sa však ešte o pár riadkov dozadu, k pohrebiskám starých faraónov. Títo faraóni na to, aby mohli žiť v paralelnom svete, potrebovali svoju fyzickú schránku. Rovnako ako jedinci, ktorí sa po smrti vracajú domov. Najčastejšie sa to deje v noci, lebo noc je takýmto tvorom blízka. Fyzické telo sa nerozloží dovtedy, kým sa od neho emočné a karmické telo neodpútajú. V dávnych dobách sa verilo, že faraóni budú môcť v paralelnom svete existovať len v prípade, že ich fyzická schránka ostane zachovaná.  Práve preto vynašli rôzne spôsoby mumifikácie – chránili tak svoje fyzické telo, aby vďaka tomuto prepojeniu mohli žiť vo svete paralely (“medzi hviezdami”). Takže žili vo svete paralely, ale v prepojení na svoje fyzické telo až do doby, keď sa znovu narodili. Dovtedy to fyzické telo potrebovali mať chránené – a to mohlo trvať tisíce, stotisíce, aj milióny rokov, kým dôjde k novej inkarnácii. Zachované fyzické telo zaručovalo, že dotyčný bude môcť začať nový kolobeh života a očakávalo sa, že pokiaľ bol v minulom živote faraónom, tak po svojom návrate sa opäť stane vládcom na tomto území.

Do hrobov im vkladali ich predmety nasiaknuté ich energiou, z ktorej potom žili. Kedysi ľudia obetovali bohom mäso, ovocie, zlato, myrhu atď. a po nejakom čase to všetko rozdali ľuďom, ale už len ako fyzickú vec, keďže astrálnu energetickú časť si už zobrali bohovia. Tieto predmety boli obetované, položené na oltár a potom sa znovu mohli použiť v bežnom živote.

Takéto pohrebiská existovali aj v Novej Guieny, na Novom Zélande, a pod. Boli tam tzv. „zakázané hory“, kde bol pochovaný náčelník nejakého kmeňa – obvykle to bolo na vrchu nad jeho územím. Šaman tam vyhlásil tabu. Nikto tam nesmel vkročiť bez povolenia, a to sa stávalo len v prípade, že tam chceli pochovať niekoho ďalšieho. Toto územie bolo chránené, aby ho nikto nenarušil a žiadny človek nemohol tú hranicu prekročiť. Dotyčný náčelník mal v jaskyniach, kde bol pochovaný, všetky svoje veci, aby ich mohol používať aj po fyzickej smrti. Bol tam oltár, na ktorý sa mu prinášali obete, aby sa mohol astrálne „najesť“ z ich energetiky.

Práve preto nie je vhodné spopolňovať telá mŕtvych, kým neprejde určitý kolobeh. V Biblii je napísané „prach si a na prach sa obrátiš“, ale nikto nikdy nepovedal, že sa máš obrátiť na popol. Nedá sa dokázať, že by boli jedinci, ktorých telá boli spálené, o niečo ukrátení, ale ja si myslím, že to tak je. Závisí to však na osobnom presvedčení človeka. Nemôžeme s určitosťou povedať, ktorý smer je ten správny. Môžeme však povedať, že faraóni mali kvalitnejší posmrtný život, ako dnešní ľudia.

Existujú mýty, podľa ktorých ľudia jedli mäso určitej skupiny jedincov, ktorí mali v sebe gén nesmrteľnosti a hovorilo sa, že pokiaľ človek zjedol mäso takéhoto jedinca, mohol vďaka tomu žiť aj 200 rokov. Ani táto čiastková nesmrteľnosť nebola stopercentná. Dotyčný musel napríklad žiť v určitom prostredí a procese. Vtedy sa mohol dožiť neprirodzene vysokého veku, ale nedokázal prežiť úplne všetko (keby ho prešiel parný valec, tak to asi ťažko rozchodí). Táto „nesmrteľnosť“ bola viazaná k určitému miestu, ktoré dodávalo dotyčnému život. Takáto forma existencie prebiehala v katakombách, kde nesvietilo slnko, len z času na čas mesačný svit. Takýto život bol strašne obmedzujúci a bol určený hlavne pre zachovanie určitých rituálov.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *