Absurdita od Macrosa – Prerušenie života z pohľadu nenaplneného programu emočného tela

orig00009611

Emočné telo, ktoré sa dostalo do medzipriestoru na základe prerušenia života násilím, ktoré nebolo spôsobené inou osobou alebo tragickou udalosťou, sa dostáva  do stavu, že nevie opustiť medzipriestor.

Nielen že nevie, ale vlastne ani nemôže. Pretože z karmického programu, ktorého je súčasťou tak  isto ako reinkarnačná duša,  si uvedomuje, že sa čas nenaplnil.

V prvotný moment prebiehajú veci podobne, ako pri úmrtí naplnením času. To znamená, že prebehne všetko okolo snahy dať o sebe vedieť, ako aj prekvapenie z momentu smrti.

Dokonca, emočné telo zaregistruje aj otvorenie tunela, ale ho nepovažuje za svoj, pretože sa hlavne chce pokúsiť naplniť program v zmysle dĺžky života.

A toto sa ešte môže rozdeliť na niekoľko skupín.

Vzhľadom na to, že došlo k prerušeniu života samovraždou,  môže sa stať, že sa emočné telo a karmická časť – duša spoja v jeden celok a zostávajú v medzipriestore naďalej, ako počas fyzického života v tele.

V tomto momente sa potom v medzipriestore spúšťa opakovanie sa určitých životných momentov s prelínaním sa nášho fyzického života a sveta paralely.

Z tohto medzipriestoru sa potom do nášho sveta z času na čas objavujú ako bytosti dávnej minulosti. My to vnímame ako zjavenia duchov. Znamená to, že tam, kde sa určité veci nezmenili, môžeme sa stretnúť s fenoménom prelínania časopriestoru a my sa tým stávame účastníkmi života, ako keby v inej dimenzii. A tak sa môže stať, že v starých hradoch a zámkoch, alebo na rôznych miestach, kde sa udiali rôzne tragické udalosti, sa stretneme s niečím, čo nevieme vysvetliť. Vidíme napríklad osoby v stredovekých šatách, alebo okolo nás prehrmí koč s koňmi a zmizne napr. v lese, kde pritom ani nie je cesta. Keď sa však bližšie informujeme za týmito udalosťami zistíme, že pred stopäťdesiatimi rokmi tam skutočne viedla hradská.

Ak dôjde k narušenie koloritu objektu tak, že sa zachová len zrúcanina, môžeme registrovať určité hmlovité zhluky energií. Môžeme ich pritom aj precítiť až tak, že nám nabehne husia koža. Toto však nie je viazané len na oblasť násilných činov. Môže byť vyvolaná aj náhodnými zjavmi pritiahnutých emočných tiel a podobne.

Vrátim sa však k  tomu, že sa emočné telo stáva na určitú dobu obyvateľom medzipriestoru. Nemôže sa vydať na svoju cestu a teda sa snaží naplniť svoj pôvodný životný program. Snaží sa určitým spôsobom pokračovať vo svojej činnosti, ale po krátkom časovom úseku zistí, že to nie je možné. Preto potom dochádza k neustálemu opakovaniu sa určitého deja stále dookola. Čo znamená, že sa veci v živote takejto bytosti dejú, od určitého momentu, neustále dookola. Samozrejme, že si túto vec veľmi dlho neuvedomuje a ani nevie, že sa mu dej opakuje, a  že aj preto sa nevie ďalej pohnúť. V jeho ponímaní sa totiž nič nezmenilo. Všetko však má svoj začiatok a aj koniec. V určitých takýchto momentoch ten koniec môže prísť v čase naplnenia času pôvodného života alebo niekoľkých násobkoch uvedeného času. Takáto bytosť sa potom, v závislosti od toho, ako silne je pripútaná do uvedeného medzipriestoru, môže znova stať útočníkom v zmysle použitia svojej identity na iného žijúceho človeka. Poprípade sa môže upriamiť na zotrvanie v priestore, kde žila svoj fyzický život. Pohybuje sa tak, že sa nedá povedať jednoznačne odkiaľ a pokiaľ opakuje svoj životný dej. A ani v akom časovom horizonte sa dá znova uvidieť. Ich život sa totiž neobmedzuje len na občasné zjavenia, ktoré my vidíme. Ich dej sa deje neustále tak vo dne ako aj v noci. Toto je ešte popretkávané emočným prejavom prostredia, v ktorom dej vznikal.

Počas rokov, ak sa hromadili rovnaké emočné vibrácie a nasiaklo nimi prostredie, v ktorom sa aj teraz zdržuje, tak na tomto základe sa to stáva, vo svete medzipriestoru, zárukou existencie pre takýto život. Tieto vibrácie sa totiž nezničia presunom a či prestavaním objektu, ale zostávajú v takom stave v akom vznikali.

Teda, ak my vidíme, že niekde v objekte sa určitá postava stratí v stene, hoci vedľa nej sú dvere, tak sa môže jednať o moment rozdielnosti toho, v akom čase sa tie dvere kde nachádzali. Totiž je celkom reálne, že sa budova prestavala, ale v jej čase (tej postavy, ktorá zmizla v stene) sa tak neudialo.

Tu v tomto momente sa dá povedať, že došlo k prelínaniu časopriestoru  aj v zmysle dimenzií.

Vrátim sa však k tomu, ako sa takáto bytosť po čase môže odpútať od sveta, v ktorom takto uviazla.

Prvá alternatíva je tá, že sa po čase otvorí dimenzný priechod do sveta paralely jednotlivých úrovní a to v rovnakom čase. To znamená, že sa súbežne dokážu dostať do svojich paralel obidve zložky tiel. Na takýto dej sa však musí udiať to, že sa súbežne otvoria dimenzné brány do sveta mŕtvych pre emočné telo, ako aj pre karmickú – duševnú časť tela. V takomto prípade sa obe zložky oddelia od seba bez akýchkoľvek problémov, a okamžite sa dostávajú do svojich paralelných svetov, kde aj patria po fyzickej smrti.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *