Absurdita od Macrosa – Prejavy a život emočného tela po smrti fyzického tela

dusa a duch

Po smrti fyzického tela sa často udejú mnohé prejavy zosnulého človeka tak, že to ľudia dokážu vnímať na rôznych úrovniach. Deje sa to aj preto, že po smrti majú niektorí danú určitú možnosť komunikácie s okolím, ktoré sa nachádza na fyzickej úrovni. Znamená to, že človek, ktorý zomrel a nie je „vyrovnaný“ s tým, čo sa s ním stalo, sa môže v určitej forme zjavovať a komunikovať so svojím okolím.

Táto skutočnosť sa občas prejaví, ako fenomén zjavenia sa v rôznych formách po smrti. K tomuto úkazu však nedochádza stále a nie stále je to zosnulému umožnené z pozície sveta smrti. Väčšinou sa jedná o dva až tri aspekty, kedy sa takýto fenomén môže udiať.

Prvý je tesne po fyzickej (konečnej) smrti, keď sa odpútali všetky zložky a telo sa už  definitívne považuje za mŕtve.

V tomto momente sa emočná časť tela môže nachádzať v medzipriestore a to medzi svojím novým svetom, kam sa má po smrti dostať t.j. paralelným svetom mŕtvych a medzi svojím bývalým svetom fyzickej existencie. Väčšinou sa tu emočná časť človeka nachádza preto, aby mohla určitým spôsobom dať najavo, že odišla, alebo sa postarala o odovzdanie určitého odkazu tým, ktorí sú jej blízky. Keďže zosnulý človek  môže byť ešte aj po smrti viazaný programom voči okoliu či určitému človeku, s ktorým sa nestihol rozlúčiť.

A tak síce mohol byť pripravený na odpútanie sa od tela a života, ale neučiní tak dovtedy, kým sa osoba, ktorú očakával počas života, nedostaví k jeho mŕtvej schránke. Vtedy stačí, aby sa ho takýto človek, hoci letmo, dotkol a týmto umožní emočnej zložke odpútať sa, pretože sa tým naplnil program rozlúčky. Emočné telo sa tak dočkalo osoby, ktorú čakalo pred smrťou, aby sa mohlo  rozlúčiť.

Možno sa teraz vynorí otázka: „Čo sa stane, ak sa emočné telo nedočká toho, koho čaká ?“

Nuž, popravde sa toho veľa nestane, pretože do dvoch až troch dní sa emočné telo odpúta, a už nečaká pripútané o fyzickú časť, ale sa pustí  jednoducho svojou cestou, alebo sa bude snažiť nájsť inú alternatívnu formu rozlúčky. Závisí to od sily programu, ktorý sa  „sem“ prenesie zo života.

Obvykle je alternatívnou formou rozlúčky návšteva očakávaného človeka počas spánku v sne a podobne.
Počas spánku sa často stáva, že sa emočné telo živého človeka odpúta od fyzického tela a týmto spôsobom sa na chvíľu dostanú tieto emočné telá na jednu úroveň, čo zabezpečí možnosť takejto rozlúčky a komunikácie.

Tento vnem sa potom prenáša do mozgu človeka, ktorý si toto zachováva ako prejav snenia. Takéto sny si potom ľudia rôznych náboženských kultúr, samozrejme, vysvetľujú podľa svojich zvyklostí.

V mnohých prípadoch som však mal možnosť pozorovať, aj u ortodoxných veriacich, pochybnosť voči tomu, aké je ich učenie zoči-voči zážitkom, ktoré mali z takéhoto stretnutia so zosnulým človekom.

To je už však otázka, na ktorú by mali dať odpovede náboženské učenia či náboženstvá, aby  vysvetlili  tieto zážitky.

Zotrvanie v medzipriestore sa deje aj z menej prozaických dôvodov, ako čakanie na niekoho blízkeho. Je to napr. aj materiálne pripútanie sa k svetu. Znamená to, že ak bol človek počas svojho života, povedzme extrémne lakomý a lipol na majetku, ktorý vlastnil, jeho emočná zložka sa bude držať uvedených vecí. Mŕtvy sa teda určitý čas môže navracať späť do svojho bývalého domova. Preto je mylné si myslieť, že ak nejaké osobné veci spálime, alebo sa tiež zvykne trikrát udrieť truhlou o prah dverí a podobne, že sa niečo zmení. Táto podstata mŕtveho aj tak všetko vníma v úplne inej frekvencii, ako si my mnohokrát myslíme.

Po smrti sa teda emočná časť človeka nemusí okamžite dostať do svojho sveta paralely. Môže sa upnúť na svoj hrob, do ktorého sa bude stále s pravidelnosťou navracať, alebo sa upne na svoj bývalý domov, kde sa bude snažiť zdržiavať. Môže si totiž aj mylne myslieť, že tam patrí.

Je možné, že z tohto určitého poznania vznikli  mýty a legendy o takých mŕtvych, ktorí  v noci vystupujú z hrobu, aby sa vrátili a postrašili tých, ktorí im ublížili počas života.

Bližšie teraz opíšem prípad, keď sa emočné telo upne na svoju mŕtvu fyzickú schránku, do ktorej (a samozrejme aj do hrobu) sa bude každé ráno navracať, pretože takýto nováčik ešte presne nevie, čo všetko si môže dovoliť a noc si zvolí, nejako podvedome, na prejavenie svojej existencie. Avšak, toto nepotrvá dlho a o krátku dobu si uvedomí, že takto môže konať aj za bieleho dňa.

Vráťme sa teraz k momentu uvedomenia si smrti z pohľadu existencie emočného tela človeka po fyzickej smrti a pozrime sa na to cez náhodnú situáciu smrti doma.

Emočné telo si hneď neuvedomí, že sa nachádza mimo fyzického tela, pretože sa, povedzme ráno, normálne postaví a ide von do inej časti domu či bytu. Prvý moment, ktorý si všimne a nebude si vedieť racionálne vysvetliť je ten, že sa zrazu ocitne na mieste, kde mal v pláne hneď po vstaní ísť. Hoci, ak je to dom a  je rozľahlý, mal by prekonať niekoľko prekážok, ako sú dvere chodby a podobne.

Druhý moment je ten, keď stretne niekoho z domácich a zistí, že ho prehliadnu – jednoducho ho neregistrujú. Vtom sa snaží nadviazať komunikáciu a je zmätený, pretože nikto na neho nereaguje.

Tretím momentom je skutočnosť, keď sa niekde v inej časti domu začne diať rozruch a on sa dozvedá o tom, že už vlastne  nežije.

V tej chvíli sa okamžite snaží dať každému najavo, že je všetko v poriadku a on žije, a  vlastne ani nechápe uvedený problém okolo svojej osoby. O to väčší je jeho údes a uvedomenie si tejto skutočnosti, keď sám seba uvidí ležať na svojej posteli. Všemožne sa snaží zabrániť, aby sa s  jeho telom niečo dialo, pretože si uvedomuje, že ak s telom pohnú, nevie sa už potom do neho vrátiť späť.

*To, aby telom nepohli, má v sebe, ako keby podvedome, pretože pri iných činnostiach občas dochádza k prerušeniu takzvanej striebornej nitky, ktorá spája emočnú časť s časťou fyzickou.

A keďže tomu, samozrejme, nevie zabrániť, snaží sa naďalej, aby upozornil okolie na omyl, ktorého sa podľa neho dopúšťajú. Po nejakom čase pochopí, čo sa stalo, ale nechce sa s tým zmieriť. Aj počas pohrebného obradu sa snaží dať najavo, že žije. Keď už vidí márnosť svojho úsilia, snaží sa opäť dostať späť do svojho tela, aby ho rozhýbal a dal najavo, že žije. V drvivej väčšine sa mu to aj podarí (dostať sa späť do tela) a niektorí ľudia potom majú dojem, akoby sa mŕtvy tu a tam pohol  či nadýchol.

Tento fenomén si myslím už viacerí postrehli počas pohrebného obradu.

V tejto chvíli vnímajú citlivejší ľudia emočné telo zosnulého a  jeho záchvevy – záchvevy nie fyzického tela, ale tela emočného, ktoré sa buď snaží dostať späť, alebo sa môže stať aj to, že sa práve z tela uvoľňuje, ale mu v tom niečo bráni napr. plamienky sviečok.

Ak sa však emočné telo dostane späť do svojej fyzickej schránky, tak týmto počinom učiní spojenie s fyzickým telom až na tej úrovni, že sa na určitú dobu doslova uväzní vo svojom mŕtvom fyzickom tele. Dnu sa totiž určitým spôsobom dostane, pretože je to predsa emočná časť človeka, ktorá reaguje, ako počas života zosnulej osoby. A tak isto treba brať do úvahy, že počas života sa oddelenie v priebehu spánku stalo mnohokrát a stále sa vedelo bez problémov  vrátiť späť do tela.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *