Absurdita od Macrosa – Prejavy a život emočného tela po smrti fyzického tela II.

dusa a duch

Keď už je opäť dnu, tak aj naďalej sa prvotne snaží o prejav života a nechápe, prečo nikto nereaguje, keďže sa aj hovorovou formou prejavuje.

*Emočné telo zosnulého v takýto čas má dojem, že doslova kričí na plné hlasivky, ako počas svojho života.

Týmto teda tvrdím tiež to, že emočné telo počuje a aj vidí, ako počas života fyzického tela.

Ďalším šokom pre emočné telo je moment, keď sa zakrýva truhla. Plne si uvedomuje, čo sa s ním deje a čo sa diať bude. Má však ten problém, že zrazu sa nevie dostať znova von zo svojej fyzickej schránky, hoci sa všemožne snaží. Ide o to, že jednoducho sa dostane do určitého šoku (je to normálne, pretože sa bavíme o emočnej časti ľudského Ja) a  jednoducho sa zapol pud sebazáchovy, ktorý zabráni tomu, aby sa vedel oddeliť od svojej mŕtvej fyzickej schránky.

* Toto iste poznajú tí, ktorí prežili vystúpenie z tela. Zľakli sa toho a potom to znova nevedeli učiniť, pretože sa okamžite spúšťal ochranný mechanizmus – pud sebazáchovy.

Plne si potom uvedomuje a aj preciťuje strach a zúfalstvo z toho, že ho nesú von z domu a aj procedúru uloženia truhly do hrobu. Počuje bubnovanie zeminy na veko truhly a  vo svojej podstate si myslí, že ho pochovávajú za živa, hoci tak tomu samozrejme v skutočnosti nie je.

Z posledných síl sa snaží prekonať prekážku, ktorá sa mu zdá neprekonateľná a to je veko truhly. On si totiž myslí, že ovláda fyzické telo a aj vidí pohyby svojho tela a rúk. Ale nevie, že fyzická schránka sa pritom ani nepohla.

To, čo potom táto identita prežíva, môžeme pokojne nazvať ako pekelné muky človeka, ktorého pochovali za živa.

Určitú dobu mu potrvá, kým pochopí svoju podstatu, že už nie je v uvedenej truhle a vo fyzickom tele uväznený. Po uvedomení sa, nastáva proces výučby a spoznávania svojich schopností a možností, čo všetko vlastne môže, ako opustiť miesto hrobu a podobne.

* Potom, ako sa znova uvoľní z tela sa síce bude navracať späť do svojo hrobu, ale už nedôjde nikdy k úplnému spojeniu tiel.

Jeho prvé poznatky sú v smere spoznania okolia, v ktorom sú aj iní, ktorí boli už pred ním pochovaní, no tiež ešte zotrvávajú z určitých dôvodov  v  okolí svojho hrobu.

Keďže je táto časť ľudského tela emočná (a teraz vystupuje ako nová nezávislá bytosť), tak aj prežije prekvapenie z toho, že uvidí aj iné bytosti, ktoré počas svojho života poznal. Jeho prekvapenie z toho, že ich vidí je preto, lebo na chvíľku sa vypne moment uvedomenia si svojej vlastnej mŕtvej podstaty.

Preto, určite nikoho neprekvapí, keď sa ako prvé začne zaujímať o to, ako je možné to, že vidí toho, kto bol pochovaný už dávnejšie a  uvedomí si, že dotyčný je predsa po smrti mesiace či aj rok a podobne.

O to je pre neho väčší úžas to, keď mu niekto okamžite pripomenie, že aj on je po smrti.

A toto je druhý zlomový moment v posmrtnej existencii – života emočnej časti človeka.

Následne jeho ďalšia reakcia smeruje k tomu, čo mu bolo najbližšie počas fyzického života. Je to rodina alebo majetok, na ktorý si niekto  medzitým už bude robiť nárok. Ak sa teda uvedené odohrá na takejto úrovni, znamená to, že emočné telo ešte neprekročilo hranicu do sveta paralely mŕtvych a zostalo v medzipriestore  fyzického sveta.

Ani taký návrat však nie je jednoduchý, pretože tým, že si uvedomí skutočnosť svojej smrti zistí, že sa najprv musí naučiť prekonávať priestor, v ktorom sa nachádza.

*Každý sa nevie okamžite preniesť do miest kam chce, pretože v ich podstate sa môže presúvať z miesta na miesto klasickou formou, ako keby chodil, alebo prenosom – vôľou na určené miesto.

Všetko však po krátkom čase prekoná a naučí sa pohybovať po okolí. Potrebuje však čas aj na to, aby sa naučil, v akých časových dobách sa môže pohybovať. Z neznámeho dôvodu sa zo začiatku bude pohybovať pod rúškom noci a potrvá mu určité obdobie, kým pochopí, že deň mu tiež nebráni v existencii.

Držme sa však pojmu noci ešte chvíľu. Noc je ako stvorená na to, aby sa každý človek preniesol do iného zmyslového vnímania, než je naučený počas dňa. V spánku totiž neraz vystúpi niektorá časť nášho Ja a opustí telo. Jednoducho občas cestuje nevedno kam.

Zrejme odtiaľ pochádza ten kód, ktorý má dotyčný v sebe o tom, že noc je to obdobie, keď môže žiť a existovať.

Jeho prvé kroky teda povedú tam, kam ho to ťahá najviac a to je jeho domov počas fyzického bytia.

Začne sa teda orientovať vo svete, v ktorom žil, a ak tam nachádza zmeny, veľmi citlivo na ne reaguje. Z tohto sa môže vyvolať pocit ublíženia, ktorý on dá najavo rôznymi útokmi okolo seba. Jeho hnev, môže vyvolať mnohé prejavy aj na úrovni fyzickej a ľudia v dome začnú konštatovať, že v dome straší.

Ak však veci nájde na svojom mieste a nič sa nedeje, potom sa len niekoľko dní vracia späť, aby sa tam zdržoval bez toho, že dá najavo svoju prítomnosť.

Po niekoľkých dňoch, keď sa cestou snov cez emočné telo žijúcich pozostalých  rozlúči či prípadne upozorní na určité veci, kde čo zanechal, aby to pozostalý našli, prestáva sa navracať späť do svojho domova. Po splnení tejto úlohy sa rozhodne, že už môže opustiť tento medzipriestor a splynúť so svojím svetom paralely.

Ak tak neučiní, tak po čase si začne uvedomovať, že je možný aj iný život, než je ten medzi domovom a hrobom. Po čase teda úplne opustí aj prostredie hrobu a začne sa venovať svetu a spoznávaniu rôznych častí sveta a iných oblastí, do ktorých sa chcel ísť pozrieť počas života, ale to nestihol alebo bol a chcel sa tam ešte vrátiť.

Za týmto účelom musí opustiť a zároveň sa definitívne odpútať od fyzického tela, ktoré leží v hrobe.

Má to však úskalie. Po čase zistí svoju slabosť a určitú nedokonalosť. Jeho podstata si uvedomí nedokonalosť toho, čo chce, a že nemá ani dostatok síl na určité veci. Aj uvedomovanie si fyzických vecí a podstát mu začne unikať a nebude vedieť vnímať a ani preciťovať. Začne cítiť slabosť a nedostatok síl, pretože pokiaľ bol spojený so svojím hrobom, tak  z neho teda z fyzického tela  čerpal určitú silu.

Vráti sa preto späť na miesto, kde leží jeho fyzická schránka a pokúsi sa tam znova získať silu. Problém sa mu však nekončí, pretože tým, že sa odpútal od svojej fyzickej schránky, telo sa začalo rozkladať a vyvolali sa tak nové procesy. Inak povedané, nevie sa už vrátiť späť a  vlastný hrob ho, ako keby vylúčil zo svojej podstaty. Toto sa deje aj z toho dôvodu, že rozkladom fyzickej hmoty tela sa tam vytvorili nové energetické skupenstvá, na ktoré emočné telo reagovalo aj počas života fyzického tela a teda má v sebe program, ktorý ho odpudzuje z tohto miesta preč.

A tu prichádza posledný zlomový moment takejto emočnej podstaty.

Emočná časť stráca sebakontrolu a nechá sa ťahať do neznáma. Ak človek nebol zaťažený karmou vníma, že sa dostáva do nového sveta. Tento svet ho ťahá a cíti, že sa tam chce dostať. Vtedy sa vlastne z medzipriestoru dostane do sveta paralely mŕtvych, kam patrí.

Ak však začne pôsobiť karma, hoci sa bude jednať aj o takzvanú „zvyšnú“ z predchádzajúceho života, nastáva tejto emočnej časti obdobie, ktoré môžeme znova prirovnať k biblickým pekelným mukám.

V našom prípade, pre skrátenie tohto procesu, konštatujme teraz, že sa emočné telo dostalo do svojho sveta paralely.

Jedna životná púť človeka sa tak z pohľadu tejto úrovne uzavrela.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *