Absurdita od Macrosa – Paralelný svet a kresťanská viera

images

Čo sa deje, ak máme pocit, že nás zosnulý žiada o odslúženie omše alebo iného náboženského rituálu?

Nuž, pozrime sa na to pohľadom náboženstva takéhoto človeka, ktorý umrel v presvedčení viery či už  katolíckej, evanjelickej, reformovanej atď.. Pretože človek, ktorý umrel pod pojmom niektorej takejto viery, má logicky svoj svet mŕtvych iný ako tí, ktorí umierajú v úplne inej viere či kultúre. Tu mám na mysli tých, ktorí veria v Alaha alebo Budhistické náboženské učenia a kultúry.

Ľudia si už od nepamäti budovali náboženské kultúry a rôzne hierarchie.

V závislosti od ich  náboženstva si vysvetľovali aj to, čo sa s nimi  stane po ich fyzickej smrti.

Nechcem tu rozoberať náboženstvá a už vôbec ich posudzovať, alebo sa k nim stavať v zmysle toho, že by som uprednostnil niektoré z nich pred inými. Osobne som toho názoru, že každý má právo na sebaurčenie sa aj v tomto smere. Každý by však mal tak konať až potom, čo sa stane plnoletým a vie, že na seba berie zodpovednosť aj za takýto krok. Vieme, že aj dospelý človek sa ľahko dostáva do područia rôznych náboženských siekt a nie to ešte mladý človek, ktorý ani presne nevie o čom mu to vlastne rozprávajú. Názor dieťaťa je však smerovaný k tomu, že keď to hovoria dospelý, tak  je  to  samozrejme  pravda.

A v dospelosti je len krôčik  k  tomu, aby sa  z takéhoto človeka  stal úplný fanatik, ktorý je pre vieru ochotný vraždiť  ako stroj a stačí, ak mu správny človek, ktorého sa naučil na slovo počúvať povie, že tak  koná v mene nejakého boha  a  v prospech viery.

Vo svete je na to dosť príkladov  najmä v štátoch, kde je hlavným náboženstvom Islam. V  týchto krajinách je samozrejmosťou fanatizmus v mene Alaha aj u malých detí.

Žiadne náboženstvá si však nekomplikujú život tým, aby sa zaoberali a skúmali nové možnosti či pravdy. Nemalo by to ani logiku, pretože takýmto počinom, by stratili kontrolu nad svojimi veriacimi.

Pretože, ak by sa takouto problematikou začali zaoberať, zaviedli by pochybnosť medzi svojich veriacich ľudí. To znamená chaos a chaos pre nich znamená otrasenie základov, ktoré tak prácne, počas stáročí,  vtĺkali do hláv ľudí.

Najzaujímavejšie asi z pohľadu zhora, alebo ak chcete z boku  je to, že všetci vám argumentujú, prečo sú oni tí pravý a  iný zas nie. Hoci mnohokrát sa jedná o odnože pôvodnej cirkvi, ale niekomu sa niečo nepáčilo, či bol v hierarchii nižšie než chcel, a už sa aj vytvorí nová forma náboženstva, ktorá okamžite zavrhne tú materskú do „úzadia“, a samozrejme má poruke argumenty, ktorými vás bude presviedčať o svojej pravde. Ak sa ohradíte a budete argumentovať, že tá či oná časť tu bola skôr, v tom lepšom prípade vás upozornia na to, že sa nemáte rúhať a v tom najhoršom vás umlčia nadobro.

Teraz sa ešte vrátim späť k tomu bodu, aby sme si povedali  alebo dopovedali, prečo a čo sa deje, ak si myslíme, že modlitba alebo omša  pomôže zosnulému.

Ak berieme do úvahy, že človek si buduje svet paralely a ten svet paralely je prepojený na iné svety paralel, z ktorými sa po čase združí, tak  po smrti a po všetkom tom, čo som už skôr opísal, sa väčšinou deje to, že sa nevie medzi týmito svetmi ihneď zorientovať. Emočné telo sa preto zasekne medzi fyzickým svetom a svetmi paralel, ktoré vníma  uvedeným tunelom. Do toho, samozrejme, treba ešte prirátať pôsobenie karmi a jej sily. Nuž a  v  tomto momente emočná zložka potrebuje pomoc. O túto pomoc sa však neuchádza, akoby sme si teraz mohli myslieť tým, že príde a dá znamenie. V jeho prípade je totiž ten problém, že doslova zablúdil a nemôže sa dostať z toho bludného kruhu.

V taký čas, musí vyvinúť enormné úsilie a snažiť sa telepatickým prepojením dať  najavo, že má problém.

Ľudia, ktorí si s ním boli blízky, dokážu túto informáciu zachytiť a požiadať o pomoc ostatných rodinných príslušníkov poprípade tých, ktorí potom učinia kroky smerujúce k  nájdeniu správnej cesty.

Ak sa mu nedarí nadviazať kontakt s rodinnými príslušníkmi, môže sa kontaktovať aj s náhodne známymi z okolia rodiny. To však záleží od toho, či a kde nájde tú správnu frekvenciu, ktorá dokáže jeho telepatické vysielanie zachytiť napr. na úrovni sna, ktorý má slúžiť ako určitý odkaz pre rodinu. Potom má rodina učiniť alebo zabezpečiť tie správne kroky, aby sa zosnulý  vedel dostať z toho bludného kruhu.

Z pohľadu náboženského sú to rôzne modlitby, omše a iné rituály, ktoré majú napomôcť človeku k tomu, aby sa dokázal odpútať od fyzického sveta a podstaty fyzického tela.

V danom prípade to však nie vždy vplýva len na emočnú podstatu, ale aj na svet paralel, kam sa emočná podstata človeka uberá. V tom svete sa potom, na základe správnej súhry prejavu emócií, aktivujú sily tých zosnulých, ktorí sa tam už nachádzajú a tak povediac čakajú na toho, ktorí sa márne snaží nájsť cestu.

Cez takéto rôzne rituály sa oni potom, v rámci spriaznenosti vytvoreného sveta paralely, snažia vytvoriť určitý priechod či bránu do tunela. Keď sa však toto udeje, nemali by sa už konať ďalšie akcie v tomto smere, pretože tým už skôr bránime človeku, aby sa dostal tam, kam chce, teda do sveta paralely. To znamená, že rôznymi pripomienkami pozostalých ich neustále bombardujeme a zasahujeme tam, kde sa už nedokážu brániť. Vychádzajúc z toho, že človek má obvykle určitú karmickú zaťaženosť, trvá mu prechod určitú dobu. A týmito spomienkami ho zastavujeme v  jeho postupe. Toto sa hlavne deje vtedy, keď ľudia dávajú slúžiť pravidelne na výročie úmrtia omše za zosnulého, a tým sa v mysli mnohých ľudí okamžite evokujú myšlienky na zosnulého. Takýmto počinom mu neskutočne môžeme ubližovať, pokiaľ sa emočná podstata nachádza v uvedenom tuneli. Treba mať tiež na zreteli, že táto vec nemá nič spoločné s náboženskou kultúrou národov či inými náboženskými zvyklosťami.

Tento takzvaný tunel môžeme pokojne premenovať na karmický tunel, pretože sa tu deje s emočnou stránkou všetko to, čo nazývame peklom, očistcom a podobne.

Takže, ak berieme do úvahy tú skutočnosť, že veci sa dejú na úrovni karmicko – emočnej a chceme im, ktorí nám boli blízky, pomôcť z tohto uhla pohľadu, netreba sa k nim vo svojich emočných vyjadreniach s preciťovaním navracať spomienkami, alebo rôznymi rituálnymi pripomenutiami si ich pamiatky.

Z tohto pohľadu nám teda vyplýva to, že pomáhať môžeme do doby pokiaľ sa človek teda jeho emočné telo, nedostane do fázy takzvaného prechodu cez uvedený tunel do sveta paralely.

Nie v každom prípade môžeme takto zasahovať, pretože sú aj také prípady, kedy sa takýmto počinom posilňuje sila emočného tela na to, aby mohlo zotrvať v uvedenom medzipriestore. A to nezávisle od toho, o akú náboženskú kultúru sa jedná.

V našej klasickej náboženskej forme, u kresťanov, sa toto malo konať do času zhruba štrnástich dní od momentu skonu človeka. Toto obdobie totiž vystihuje to, že človek, ktorý sa za života nestihol pripraviť na túto cestu sa ťažšie odpútava od fyzickej podstaty sveta a života.

Ďalším aspektom, ktorý vplýva na tieto skutočnosti je aj to, že vo väčšine prípadov sa vyskytuje silný prejav smútku za zosnulým z pohľadu definitívnej rozlúčky bez možnosti opätovného stretnutia. Samozrejme okrem formy, ktorú kresťanská viera pripúšťa a tou je znovu vzkriesenie po smrti.

Teda, ak niekto kto zomrel a zomrel v duchu preciťovania kresťanskej viery, väčšinou sa odpútava od sveta približne tých štrnásť dní. V tomto časovom horizonte sa môže vykonávať omša, či  iná aktivita smerujúca smerom k  mŕtvemu.

Po tomto čase, to už nie je správne konanie. Do toho času je to možné aj preto, že emočná podstata človeka je, akoby naprogramovaná, aby sa po smrti mohla dostať takýmto spôsobom tam kam patrí, a to do sveta svojej paralely. Dokonca by som povedal, že v určitých prípadoch je to aj vhodné, pretože emočná zložka sa môže chcieť upnúť do tohto medzipriestoru a pokúsiť sa tu udržať. Týmto náboženským prejavom, ktorým  je napr. omša, sme emočnému telu, ako keby otvorili dvere a umožnili cez ne prejsť. Pretože, ako som už spomenul, človek si buduje určitým konaním svoj svet paralely a my tým, že tento svet precítime, evokujeme ho do tej miery, že ho emočné telo cez nás zaregistruje a uvidí svoju cestu, kam sa chce dostať. Potom, ako uvidí tento svoj svet, ho niečo obalí a prejde do stavu určitého nevedomia a pocíti ten zvláštny pocit letu. Následne po určitom čase prebehne to, čo som už vyššie uviedol v zmysle cesty tunelom.

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *