Absurdita od Macrosa – Oheň, hrozba aj po smrti

a70ef86f534b6d44d3ab6d6ce8f5773e

Možno niektorých vás zaujíma asi aj to, či nám ešte po smrti niečo ďalšie hrozí. Po tom, čo ste sa doteraz dozvedeli, je toho viac než dosť. Avšak, je tu ešte aj iný aspekt toho, čo nám po smrti môže hroziť z hľadiska povedal by som možnosti vytvorenia nového života aj iným spôsobom než je reinkarnácia duše. Po smrti blízkeho človeka sa zvyknú v jeho blízkosti zapaľovať sviečky. Samozrejme, že je to závislé aj od toho, o akú náboženskú kultúru sa jedná.

Aspoň v minulosti sa tak konalo vtedy, keď bola truhla vystavená doma, pretože domy smútku ešte neexistovali a ak, tak len vo väčších mestách.

Okolo truhly sa rozostavili sviečky v počte, niekde štyri, niekde som videl aj šesť. Neviem podľa čoho sa počet určoval, pretože naposledy, keď som to videl, boli už len dve. Zrejme ide o určitú symboliku, ktorú okrem teológov už dnes normálny smrteľník sotva určí.

Ak trochu odbočíme, môžem poukázať na jeden aspekt, ktorý bol v určitej prastarej zaniknutej kultúre, kde oheň mal zabrániť mŕtvemu, aby sa navrátil do tela.

V niektorých  iných kultúrach sa mŕtvy napr. aj spaľovali za účelom toho, aby svojím mŕtvym umožnili žiť ďalej. A preto svojich mŕtvych dostali do seba cestou popola a tak im chceli umožniť ďalší život cez svoje vlastné telá.

Príbuzní  zosnulého sa pokúšali zjesť popol na znak úcty smútku a hlavne toho, aby sa po smrti stal súčasťou ich života.

Takýmto počinom  však skôr škodili svojmu blízkemu zosnulému, pretože oheň je jedna z mála vecí, ktorá v určitej dobe a forme ohrozuje emočné telo, ako aj uvoľňujúce sa bunky z mŕtveho tela, ktoré sa raz majú stať jedným z nositeľov pokračovania života v novej forme.

Emočné telo totiž tak, ako počas života, aj teraz je schopné reagovať na oheň a na jeho spaľovacie účinky.

V takomto prípade sa môže stať, že zvláštne prejavy mŕtveho tela sa dajú definovať počas horenia týchto sviečok. Dokonca môže mať človek aj tu pocit, že sa mŕtvy v truhle pohol a podobne.

 

* Už som spomínal v inej kapitole, že občas sa takéto prejavy dajú pozorovať aj v iných prípadoch nie, len vtedy, keď sa jedná o pocit ohrozenia z toho, že sú okolo rozostavené sviečky.

 

Plamene emočné telo, akoby uzavreli dnu vo fyzickom tele  a bránia mu ho opustiť. Samozrejme, ak by sa tieto plamene rozširovali a zasahovali samotné telo napr. pri rôznych formách kremácie, emočné telo sa okamžite uvoľní, pretože sa chce zachrániť za každú cenu.

Toto však nemusí platiť a neplatí vždy, keď je človek zapálený za živa, alebo sa mu vznieti telo a podobne. V takomto prípade sa emočné telo uvoľní až s okamihom smrti.

Človeka teda po smrti vystavili v truhle a jeho emočná zložka sa povedzme vrátila do tela, aby mohla dať najavo okoliu omyl z úsudku, že nastala definitívna smrť.

V prípadoch, že sa potom okolo truhly zapaľujú sviečky rôznych veľkostí a v rôznej vzdialenosti od truhly sa stane práve ten efekt, že aj keby sa emočné telo chcelo uvoľniť z tela, nemôže sa, lebo sa „bojí“.

Emočná podstata tela totiž na toto pálenie nevie reagovať tak, ako počas života, keď si z toho človek veľa nerobí, keď aj dôjde k náhodnému drobnému popáleniu, pretože je emočná časť chránená vo vnútri fyzického tela.

Iný je prípad, ktorý sa teraz deje. Emočné telo prežíva o to väčší strach, čím sú plamene bližšie. V mnohých prípadoch sa deje aj to, že emočné telo aj práve na základe tohto zostáva vo fyzickom tele až do doby pochovania. (ako som už vyššie uviedol).

Jednoducho sa nedokáže z tela uvoľniť. Aj keď to možno znie divne, ale prežíva pocit strachu a preto zostalo uväznené v tele. Stále sa rozprávame o emočnej zložke a teda je samozrejmé, že si táto zložka aj po fyzickej smrti zachovala určité  pocity. Tieto sa môžu prejaviť prirodzene aj takto.

Ak berieme do úvahy, že sa s mentálnym telom deje to, že sa dokáže určitú dobu vracať späť do svojho hrobu, tak  je tu ďalšia hrozba z pozície mini plamienkov aj na cintoríne. Mŕtvych si zvykneme pripomínať tým, že nad hrobom či hrobmi zapaľujeme sviečky. Týmto aktom však znova konáme určitý priek pre takéto emočné telá, ktoré sa ešte nedostali z dosahu svojho fyzického tela.

Ak sa emočné telo dostalo z dosahu svojej fyzickej podstaty, tak už samozrejme hrozba nehrozí, ale súčasne ešte zostala pre iné zložky, ktoré sa uvoľňujú.

Čo sa stane, ak sa však niekto rozhodne pre kremáciu?

Tento spôsob sa začína uplatňovať v čoraz vyššej miere hlavne vo väčších mestách. V takomto prípade sa emočné  telo ocitne v  pozícii, ako keby sa stalo, na určitú dobu, bezdomovcom, pretože miesto, kde uložia urnu, pre neho nič neznamená. Prerušila sa spojitosť medzi fyzickým telom a emočným telom.

Táto skutočnosť pôsobí aj na dobu, ktorá má slúžiť na spoznanie toho, čo sa stalo, ako aj toho momentu, kým by prirodzenou cestou nastalo odpútanie sa od fyzickej podstaty a následnej cesty tunelom.

V takomto prípade sa emočné telo stáva závislé od náhodných okolností, takže sa pripúta na svoj bývalý domov, alebo bude blúdiť a hľadať možnosť parazitovania.

V prípade šťastia sa dostane v čas a bez problémov do svojho sveta paralely cez svoj tunel.

Trocha sa však vrátim k tým iným uvoľňujúcim sa zložkám po smrti a odpútaní sa emočného tela od fyzickej podstaty.

Potom, ako sa emočná zložka úplne uvoľnila a telo tak  zahájilo svoj proces rozkladu, začínajú sa uvoľňovať rôzne miniatúrne častice. Dá sa povedať, že sú v nás  určité uvoľňujúce sa atómy, ktoré sú nositeľom  možného nového života. Tieto atómy sú dosť ohrozené, ak je tých plamienkov okolo hrobu v čase ich uvoľňovania sa príliš veľa.

Tieto atómy sú totiž nositeľmi nového života a majú v sebe program záchrany života. Uvoľňujú sa a prenikajú z hlbokého podzemia von, aby sa mohli znova vrátiť do života. Svojím spôsobom je to ďalší prvok, ktorý máme v sebe na záchranu udržania života.

Ak sa však človek rozhodne pre kremáciu, logicky sa tieto atómy ohňom spália a tým sa zabráni tomu, aby sa atómy mohli stať nositeľmi života.

Pozrieme sa na to však cez samostatnú časť.

 

 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *