Absurdita od Macrosa – Meditácia a stav duše II.

meditacia1

Pri tejto forme uvoľnenia duše si duša naplno uvedomí svoju slobodu, pokoj a odpútanie sa od všetkých starostí a bolestí vyplývajúcich z fyzického života. Je to veľmi zradný moment, pretože môže dôjsť k tomu, že duša sa nebude chcieť vrátiť do tela, bude chcieť ostať slobodnou. Občas sa stáva, že mozog akoby prestal komunikovať s dušou. Vtedy dochádza k tomu, že človek akoby padal do neznáma a len pud sebazáchovy donúti dušu a mozog k súčinnosti. Človek sa potom istý čas cíti duševne rozpoltený, akoby sa duša neúplne vrátila späť do svojho tela.

Aby toto niekto zvládol pri plnom psychickom zdraví, musí byť skutočne silnou osobnosťou s dostatočným tréningom, musí si uvedomovať všetky nástrahy a nebezpečenstvá, ktoré z tohto klamného pocitu slobody vyplývajú. Ak by sa totiž v takomto stave rozhodol nevrátiť sa do tela a prerušiť spojenie s ním, jeho duša by na veľmi dlhú dobu uviazla v medzipriestore, bez akejkoľvek reálnej šance oslobodiť sa. Telo by na fyzickej úrovni umrelo a duša by tak stratila šancu na štandardný odchod prostredníctvom tunela do svojho paralelného sveta.

Toto je spôsobené tým, že sila smrti nedostane ten správny podnet. Tunel sa nemá dôvod otvoriť, pretože k smrti fyzického tela dôjde na úrovni mimo-duševnej. Toto je asi jediný moment, keď o smrti nevie ani smrť J. Zaujímavá veta, že? Nuž, jedná sa tu o moment, kedy sa duša istým spôsobom dokáže na určitú dobu uvoľniť zo sveta fyzického bytia a to na akúkoľvek dlhú dobu, či sú to sekundy, ktoré sa nám zdajú byť minútami, alebo sú to minúty, ktoré sa zdajú byť hodinami a platí to, že je duša mimo telo. A preto sila smrti a sveta paralely dušu nevnímajú v spojitosti z fyzickým bytím – jestvovaním. Preto je dôležité dávať pozor na to, aby sa človek, ktorý podstúpil takúto formu meditácie a tým dokázal doslova oslobodiť svoju dušu von z tela, do tela aj bezpečne prinavrátil.

Ak by k tomu nedošlo a duša ostala vo voľnom priestore, kde sa dokáže cítiť uvoľnená a akoby zbavená pozemských pút, tak tento pocit by pre ňu zanikol momentom úmrtia fyzickej schránky. Istú dobu by trvalo, pokiaľ by si duša uvedomila tento prechod akoby do inej reality a aj to, že ostala zakliesnená medzi bytím a nebytím. A to doslova. V tomto momente by sa náhle k nej takpovediac pridalo, alebo inak povedané aktivovalo emočné telo a jeden cyklus by sa proste na istú dobu uzavrel. Duša by musela hľadať formu úniku z tejto formy „reality“ do svojej reality v paralele. Kedy a ako by sa jej to mohlo podariť, je už ale iná téma.

Druhým, menej nebezpečným aspektom týchto techník je pochopenie faktu, že duša sa môže pri takomto cestovaní dostať do kontaktu s fyzickým životom v úrovni pozorovateľa. Nedokáže priamo komunikovať, ale určitými vopred dohodnutými prejavmi môže dať najavo svoju prítomnosť a vďaka tomu môžu ľudia s takouto dušou do určitej miery nadviazať kontakt. Je však väčšinou obmedzené na minimum, teda napríklad na krátke vety ako „sme v poriadku“ a podobne. Duša je v tomto stave síce spojená s fyzickým telom, ale jej účelom nie je robiť tu poštára. Má určité obmedzenia v rámci chápania a vnímania okolností a emócií, ktoré pozoruje.

Uvediem jeden príklad. Človek sa venuje meditácii a svojej duši. Osudovo sa však ocitne mimo rodiny. Napríklad, skončí vo väzení. Je vytrénovaný už v tom, že dokáže svoju dušu takto navigovať a rodina poriadne nevie, čo sa sním deje. Doma je tiež napríklad jedinec, ktorý toto umenie ovláda. Duše sa dokážu spojiť a do istej miery spolu komunikovať a tým vzniesť svetlo pochopenia i nádeje pre obe stany. V časoch totality socializmu bolo bežné, že takíto ľudia boli väznení, lebo nevyhovovali režimu. A často ich jediným možným kontaktom bolo práve umenie cestovania duše a spájanie sa s inou dušou, alebo len tak isť sa pozrieť ku niekomu domov či je všetko v poriadku. Na toto však bol potrebný poznať časový režim. Vo väzení tento režim bol, a teda väzni,

ktorí toto umenie ovládali, si navzájom pomáhali. Jeden bol ten, kto strážil a kontroloval telo a dychovú frekvenciu a druhý bol ten, ktorý navádzal a vytváral duševné obrazy, ktoré boli nutné, aby sa duša orientovala. Tretí ležal obvykle na zemi v relatívnom pohodlí na chrbte a bol v tranze – meditácii a uvoľnil svoju dušu, aby mohla ísť kam treba, pozrieť sa a ak sa dalo, aj sprostredkovať krátky odkaz.

Túto formu meditácie by sme mali primárne využívať na to, aby sme duši dali pocítiť trošku skutočnej slobody a voľnosti, ktorý po návrate dokáže rozpustiť do celej nervovej sústavy človeka. Vďaka tomuto pocitu dokáže človek napríklad prekonať ťažké a traumatizujúce situácie vo svojom živote. Pozor však na to, aby ste v tomto nenašli len únik od reality a útek pred problémami. Toto by nič neriešilo, práve naopak, ocitli by ste sa v pasci a sebe a svojej duši by ste priniesli plno problémov, o ktoré určite nikto z vás nestojí.

Ak sa pozriem na túto kapitolu očami mága, dodám, že aj toto je cesta, ako spoznať svet, ktorý nevidíme a často o ňom ani nevieme. Pozor ale na fantáziu. Mozog má ohromnú schopnosť vytvárania ideových archetypov a preto treba veľmi precízne zvažovať, kde a kedy je hranica, že sme nazreli do zakutí iných svetov a iných časových existencii a kde je len naše chcenie veriť takejto predstave, ktorú vytvoril náš mozog.

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *