Absurdita od Macrosa – Cesta emočného tela do sveta svojej paralely I.

maitrea-telo-a-emoce-obrazek2

Svet emočného tela je svetom, ktorý  niektorí volajú aj „druhý svet“. Tak to aspoň vnímajú ľudia, s ktorými som sa osobne rozprával o ich názoroch na vnímanie tohto sveta.

Podľa môjho názoru, tento paralelný svet je skôr bližšie k svetu mýtickému, ktorý sa opisuje ako svet, ktorému vládne Hádes. Je to proste svet mŕtvych, ktorý sa po čase spojí so svetom ostatných paralelných svetov mŕtvych a takto potom tvorí uzavretý celok nad ktorým vraj „rozprávkovo bdie vládca Hádes“.

Po smrti človeka sa emočné telo uvoľní, a keďže bolo pevnou a podstatnou súčasťou života nezaniká, ale sa s ním musí niečo stať. A to niečo je, že sa vlastne dostane do nového sveta, ktoré si budovalo, ako svoj potenciál paralelného sveta. Dá sa povedať, že tým, ako sa menilo a  vyžarovalo programy do okolia, tak  súčasne sa formoval tento paralelný svet pre jedinca už počas jeho života. A tak po oddelení sa od fyzického jadra sa okamžite alebo po čase spojí v jeden kompaktný celok so svojím paralelným svetom v  novej štruktúre a tam už  „definitívne“ zotrvá.

Po určitom čase sa takéto svety, ktoré sú v symbióze (jedná sa o prípady, keď blízky rodinný príslušníci či priatelia si svojím konaním budujú  svoje svety samostatne) spájajú.

Nás však momentálne zaujíma to, ako sa vlastne emočné telo dostane do sveta paralely v zmysle cesty. Nebudem tu opisovať zotrvanie v medzipriestore, ale budem sa zaoberať len cestou.

Po odpútaní sa od tela a medzipriestoru, dochádza k určitému fenoménu, ktorý  mnohí  opisujú ako ťahanie niekam. Zvláštne na tom  je, že keď sa toto deje,  je telo bez možnosti  kontroly nad sebou samým. Hoci sa do tohto okamihu dá povedať, že emočné telo seba, ako aj svoju činnosť, kontrolovalo.

* Kapitola: Prejavy a  život  emočného tela po smrti fyzického tela.

V tomto momente si uvedomuje len toľko, že je niekam unášané, ale neuvedomuje si ani čas a  ani silu, ktorá ho unáša. Celé uvedomovanie spočíva vtom, že si len vyslovene uvedomuje situáciu „letu“. Nevie presne definovať, čo sa s ním deje. Cíti sa úplne bez akýchkoľvek ťažobných pocitov. Uvedomuje si seba bez toho, aby si vedel seba definovať. V celku to môžem povedať: „ Viem, že som, ale nič viac.“ Celé uvedomovanie si seba a prípadnej jasnej identity je v tomto momente mimo. Nemá túžby ani pocity, proste len je. Po určitom čase sa pocit letu pozastaví a až tu sa postupne a pozvoľna začína uvedomovanie si toho, že sa niečo deje a treba sa niekam dostať. Toto však prichádza pomaličky, ako matné spomienky, ktoré si však ničím neurýchľuje, ale ani nespomaľuje ich príchod. Pritom si uvedomuje svoju existenciu v smere toho, že už je po fyzickej smrti. Uvedomenie si znova toho, čo už predtým vedel, keď bol v medzipriestore, mu tentoraz už neprivodí šok a ani sa nesnaží niečo na tom meniť. Práve naopak, začína si uvedomovať úplný pokoj a harmóniu vyplývajúcu z tohto stavu. V  tomto rozpoložení  zotrváva určitú chvíľu, ako keby naberal sily na ďalšiu cestu do svojho cieľa.

V diaľke sa pred ním ukáže určité svetlo a on si uvedomí, že tam chce ísť a dostať sa tam.

Toto svetlo ho aj začne k sebe priťahovať a následne aj sám pocíti obrovskú túžbu sa tam dostať, a plne si uvedomuje, že tam jednoducho patrí. V  tomto momente však ešte nevie ako, pretože to, čo platilo v medzipriestore o tom, ako sa pohybovať, tak tu už neplatí.

Po čase sa však  jeho túžba začne napĺňať a on sa dostane, aj vďaka tomu, znova do pocitu pohybu smerom k svojmu cieľu. Druhým aspektom pohybu je samozrejme tá sila, ktorá ho priťahuje. Občas  sa mu v diaľke ukazujú, ako zjavenia veľmi blízky ľudia, ktorí už dávnejšie opustili svet živých a dostali sa do cieľa svojej cesty.

Tu ho však už opúšťa pocit pokoja a  harmónie, a  začína preciťovať niečo, čo  neustále zasahuje, veľmi bolestivo, jeho emočnú stránku. Sú to spomienky, ktoré pozostalí či iní známy vysielajú z pozície myslenia, alebo iného pripomínania si zosnulého.

Po takýchto zásahoch svojho emočného tela si začne uvedomovať, že sa nevie presunúť do cieľa svojej cesty. Toto je  späté aj s určitou karmickou zaťaženosťou človeka.

Emočné telo teda vidí pred sebou vytúžený cieľ cesty,  kam ho to ťahá a cíti, že sa tam musí dostať, ale z času na čas ho to vráti o určitú vzdialenosť späť.

Každým týmto návratom, jeho emočná podstata neskutočne trpí

(z nášho pohľadu na psychickej úrovni) a nevie sa z tohto  tunela (lebo mnohí to vnímali ako tunel) dostať ďalej do cieľa svoje cesty.

Toto zotrvanie a trpenie nie je jednoznačne časovo ohraničené a čím vyššia karmická zaťaženosť, o to treba dlhší čas na prekonanie cesty do cieľa. Rádovo sa to môže dokonca počítať na desiatky rokov. Pri veľmi silnej karmickej zaťaženosti sa to dokonca môže časovať na obdobie, kým žije hoci len jeden pamätník na danú osobu. A dovtedy sa nemôže toto emočné telo dostať z  tohto medzipriestoru tam, kam ho to ťahá.

Môžeme si to priblížiť na jednom príklade:

Človek bol vyhlásený za zosnulého vo veku sedemdesiatosem rokov. Posledný žijúci človek, ktorému zostal hoci len v matnom podvedomí, mal v čase jeho skonu šesť rokov. Sám dôjde na koniec svojho života vo vysokom veku napr. deväťdesiatštyri rokov. Teda vo svojich spomienkach ho môže mať celých osemdesiatosem rokov.

Počas tejto doby, samozrejme, na neho stále nespomína, ale počas povedzme šesťdesiatich rokov po smrti človeka, ktorého opisujem, sa našlo mnoho takých, ktorí si na neho z času na čas spomenuli, alebo sa o ňom hovorilo v  nejakej súvislosti. Tu nemám na mysli ľudí, ktorí vôbec nikdy uvedeného človeka nevideli. Pretože tí, ktorí s  uvedeným človekom neboli v kontakte sa nijako jeho podstaty nedotýkajú. Ale tí, ktorí majú priamu možnosť, hoci len podvedomej spomienky na uvedeného človeka, sa kontaktujú na neho nepriamo a tým ho udržujú vo fáze uvedeného medzipriestoru a  bránia mu v možnosti dokončenia svojej cesty do takzvaného svetla.

Prečo som napísal posledné slovo svetlo? Pretože sa mnohým lepšie chápe svet paralely, kam sa emočná časť uberá, ako forma jasného svetla.

Takže, z karmického pohľadu bol človek zaťažený karmou a počas svojho života nedošlo k  jej naplneniu – vymazaniu. Nič však nie je neúprosnejšie, ako zostatok karmi na emočnej zložke.

 

*Totiž, aj tu treba rozlišovať karmu, ktorá sa rieši na úrovni reinkarnačnej a karmu na úrovni emočnej.

 

Emočné telo sa teda pokúša prekonať túto poslednú cestu svojej existencie, ktorá ho ešte ako-tak spája s minulým životom vo fyzickej úrovni.

Ako sa pokúša dostať ďalej, pociťuje ten zvláštny pocit  duševnej bolesti, ktorá sa nedá prirovnať k  žiadnej fyzickej bolesti. Táto bolesť  ho zastaví, už i  tak  v pomalom postupe smerom k  cieľu. Vtedy sa, ako keby pozrie dozadu a je mu jasné, že tie stavy úzkostnej bolesti sú vyvolávané spomienkami na  neho. Presne vie určiť kto a v akom kontexte na neho myslí. Mnohokrát sú to spomienky v dobrom a sú ešte sprevádzané rôznymi náboženskými rituálmi.

 

* Veľkým nebezpečenstvom v tomto momente sa stávajú špiritistické seansy. Pretože, ak je ešte v uvedenom tunely a napoja sa na jeho podstatu, dokážu ho vytrhnúť z tohto tunela a vrátiť späť do medzipriestoru. Takýto akt vyvoláva mnoho ďalších problémov pre okolie, ktoré ho privolalo späť v mylnej domnienke toho, že sa kontaktujú na dušu zosnulého človeka. Takýto moment je síce z času na čas možný a nevylučujem možnosť aj kontaktu s duchovnou úrovňou, avšak väčšinou sa ľudia kontaktujú práve s úrovňou tohto mentálneho tela zosnulého. Verím tomu, že mnohokrát je to len neznalosť, prečo takto konajú. Pretože v určitom momente sa špiritistom môže človek stať aj bez toho, aby evokoval zámerne. Môže to byť aj príliš silné puto spojené láskou, ktoré to môže spôsobiť. Ak sa niečo podobné stane, mnohí si mylne myslia, že napr. modlitbou či iným náboženským úkonom, pomôžu emočnej časti človeka sa dostať preč z uzavretia toho tunela alebo z toho priestoru, kde sa nachádza uvedená emočná podstata. Takýmto úkonom, len občas, pomôžeme nájsť smer cesty do spoločne vytváraného paralelného sveta pre emočnú podstatu tela. Aj to však len do určitého časového horizontu,  ktorý my počítame tým naším pozemským časom.
 

Napísať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *